Keď som sa v roku 2001 dozvedela o možnosti vycestovať na leto do USA za brigádou počas vysokej školy, neváhala som ani chvíľu. Slogan sľuboval „najlepšie leto vášho života“ a ja som tomu s radosťou a nadšením uverila.

Skúšky som si naplánovala na čo najskoršie termíny a keď som ich úspešne zvládla, začala som netrpezlivo očakávať telefonát, kedy nastupujem na letnú brigádu. Nevedela som kedy, kde, ani do akého kempu (po našom – tábora), no  bolo treba byť pripravený.

Bolo to v čase, kedy mobily a internet ešte neboli tak rozšírené ako dnes. Nikdy nezabudnem, ako som sedela s priateľmi v meste na kávičke, keď v tom mi zazvonil môj mobil veľkosti lopatky s dvojriadkovým displejom. Bola sobota a mne volali z organizácie, ktorá brigádu sprostredkovala, že v utorok letím do Spojených štátov.

Mami, zapni práčku a dohodni odvoz na letisko!

Zavolala som domov, aby mamka začala hádzať veci do práčky a organizovať odvoz na viedenské letisko. Keď uvážim, že z Košíc do Viedne to nie je na skok, bol to celkom šibeničný termín. V pondelok sme cestovali do Bratislavy a v utorok skoro ráno sme sa presunuli na Schwechat. Mala som 21 rokov, angličtinu som sa učila už viac ako desať rokov, ale cesta za oceán to bola moja prvá a navyše som cestovala celkom sama.

Cesta do neznáma

Inštrukcie  boli jasné, najprv let Viedeň – Frankfurt – New York, v New Yorku KK summer sme sa mali stretnúť s organizátormi, prespať v miestom hoteli a ďalej cestovať autobusom 7 hodín do kempu. Pamätám si, že som mala poriadne stiahnutý žalúdok, dodnes tvrdím, že najhoršia je cesta “tam“, najmä keď som nevedela kam a čo ma “tam” čaká…

Prvá noc v mieste určenia

V kempe ma privítali ľudia všetkých možných národností z rôznych kútov sveta. Bola som ohúrená rozmanitosťou ich prízvukov a tempo ich reči bolo závratné. Prvé dva týždne som sa strácala v záplave nových slov a fráz, no potom som sa pridala k nim a slovenčina mi zrazu pripadala na míle vzdialená. V tej dobe som nemohla ani tušiť, že nasadnúť na vlak komunikácie v angličtine bude tá  jednoduchšia časť celého leta…

Prvý turnus

V kempe, kam ma zaradili, sme mali mať na starosť deti prevažne z New York City a medzi nimi mali byť zaradené aj deti s miernym postihnutím (children with disabilities) a deti zo znevýhodnených prostredí (underprivileged children). Čo tieto výrazy znamenajú som pochopila až v praxi. Hovorí sa, že mladý človek toho zvládne veľa a ja s tým plne súhlasím. To, že už v prvý táborový týždeň siahnem na dno svojich síl, to som skutočne ani len netušila.

Deti k nám mali chodiť na týždňové turnusy so začiatkom v nedeľu poobede a odchodom v sobotu ráno. Pracovalo sa de facto nonstop (spali sme s účastníkmi v chatkách), jedna hodinová prestávka denne a 24 hodín voľna cez víkend medzi turnusmi. Keď sa tieto informácie dozviete až na mieste, tisíce míľ od domova, jednoducho to akceptujete. Aké bolo však naše prekvapenie, keď v nedeľu na začiatku prvého týždňa, začali z autobusov vystupovať dospelí a niektorých museli dokonca vyniesť, lebo boli na vozíčkoch.

Táborový týždeň pre dospelých

Informáciu, že prvý turnus bude špeciálny, sme mali pár dní vopred, KK adults week 1ale ani to nás nemohlo dostatočne pripraviť na to, čo sme zažili. Medzi účastníkmi tábora boli dospelí ľudia s rôznym stupňom postihnutia. Všetci boli viac alebo menej  hendikepovaní. Mali sme tam pani, ktorá mala takmer 50 rokov, bola na vozíčku, bola nevidomá a povedali nám, že jej mentálny vek je asi 5 rokov.  Nerozprávala. To len na ilustráciu, aké závažné stavy nám, neskúseným, dali na starosť. S účastníkmi sme spali v chatkách, takže sme plnili aj funkcie zdravotných sestier, mali sme ich umývať a kŕmiť, keďže väčšina to žiaľ nedokázala sama.

So silami na dne

Do tej doby som netušila, kde je koniec mojich síl, no po dvoch dňoch som už od únavy nevládala. Bolo nad moje sily starať sa o týchto ľudí nonstop, vo dne i v noci. Často to boli bezsenné noci, pretože naši zverenci vyžadujúci špeciálnu starostlivosť boli vKK adults week 2 novom prostredí, ktoré znášali veľmi ťažko. Nehovoriac o tom, že väčšina z nás (zamestnancov tábora) nebola na túto prácu dostatočne kvalifikovaná. Taktiež nám bolo ľúto, že im nevieme poskytnúť profesionálnu pomoc, na akú boli iste zvyknutí zo zariadení, odkiaľ k nám prišli.

Počas tohto týždňa som si spomenula na slogan, ktorý ma na túto prácu do Ameriky prilákal. „The best summer of your life.“ Najlepšie leto môjho života. Hm, takto som si to teda skutočne, ani v najdivokejších snoch, nepredstavovala.

Čo znamená slovo „the best“

Lenže v ten strastiplný týždeň sa zrodilo veľa nových, nepoznaných vecí. Posilnilo ma to ako človeka, zažila som skúsenosti, na ktoré som právom hrdá, že som zvládla. KK1A spoznala som skutočných priateľov. V podstate cudzí ľudia, kolegovia, sme si pomáhali ako to len bolo možné. Boli aj takí, ktorí to proste nezvládli a z kempu odišli. My silní sme vydržali a starali sa o svojich zverencov ako sme najlepšie vedeli. Po týždni, ktorý sa zdal byť dlhý ako mesiac sme sa obzreli a povedali sme si, že sme dokázali nemožné.

Dnes keď sa obzriem 15 rokov späť, tak musím uznať, že leto 2001 bolo jedinečné a neopakovateľné. Nie nevyhnutne „najlepšie“, ale určite najzaujímavejšie, aké som doteraz zažila.