Prečo trest u detí nefunguje a čím ho nahradiť

„Trestať deti, zjednodušene povedané, je urobiť im niečo nepríjemné alebo neumožniť im niečo príjemné, zvyčajne s úmyslom zmeniť ich budúce správanie. Trestajúci šíri nepríjemný pocit, aby dal deťom lekciu.“ – Alfi Kohn

Odplata a trest, sú jedno a to isté?

Dnešní rodičia boli vychovávaní prevažne autoritatívne, bez možnosti diskutovať. Ak mali to šťastie, ich detstvo bolo nielen o „biči“, ale aj o „mede“ a teda pociťovali okrem trestania aj lásku. Ak mali to šťastie…

No ak pochybili, neminul ich trest. Na kolená do kúta, televízia či vonku s kamarátmi – zabudni, synček, to máš za svoje nevhodné správanie. Dnes sa trestá odňatím tabletu alebo vypnutím wifi. Dnes je však oveľa viac rodičov, ktorí chcú veci robiť inak. Nazývajú ich alternatívnymi. Tak nech! 

Tiež patrím k tým, ktorí chcú vychovávať svoje deti tak, aby konali dobro a správali sa „primerane“, no ja sa pozerám ďalej. Nechcem, aby to moje deti robili zo strachu, že im niečo odopriem. Túžim v nich vypestovať pocit vnútornej motivácie, aby sami chceli a chápali, prečo.

Ilúzia, že majú na výber.

Deti vnímajú a rozumejú. Viac, než sme my dospelí ochotní pripustiť.

„Dospelí nútia deti robiť veci, ktoré chcú a to tak isto, ako ľudia cvičia svojich psov. Iba odmena je iná.“

To sú slová školáčky, ktorá už vie artikulovať to, čo vníma. Dievča chápe, že následky správania sú len formou manipulácie a kontroly a že to, že jej rodičia dajú na výber, je vlastne len ilúzia.

„Buď zješ to, čo máš na tanieri alebo môžeš zabudnúť na behanie po vonku.“

Veď to nie je žiadna možnosť výberu! Je to jednoznačne: Urob, čo ti kážem alebo stratíš niečo iné. Možno by bolo férovejšie povedať dieťaťu, urob, čo chcem, aby si urobil. Aspoň by sme ako rodičia nestrácali body za neúprimnosť! Nie, som presvedčená, že sa to dá aj inak…

Ak ako rodičia používate ako výchovný prostriedok vyhnanie dieťaťa do izby, kde je samé alebo zákazy, tresty, chcem sa vás opýtať, funguje vám to? A čo tým deti učíte? Že ak sa nesprávajú vhodne, majú byť izolované? Že sú (hoc len v tú chvíľu) nemilované a nechcené?

Rodičia sú často prekvapení, že napriek trestom, zažívajú nekončiace boje s ich deťmi. V žiadnom prípade netvrdím, že empatia a kľudné diskutovanie stopnú nevhodné správanie. Lenže, to ani trestajúce metódy. Pretože jadrom toho, keď deti zažívajú tresty je správa: „Ty ublížiš mne, ja ublížim tebe.“

Čím teda odpovedať namiesto trestu?

Rozdiel, či sa rodič rozhodne pre trest alebo „alternatívu“, je v naladení sa. Ak sa rozhodnete pre to druhé, ostanete so svojím dieťaťom v kontakte. Udržujete hlbokú a bezpodmienečnú lásku, ktorá bude sprevádzať váš vzťah po celý život. A o to by nám malo ísť predovšetkým.

„S deťmi komunikujeme každý jeden deň spôsobom, akým im odpovedáme na ich správanie: mám ťa rád, nech sa deje čokoľvek. Si v bezpečí.“

Každé nežiadúce správanie je výkrikom nenaplnenej potreby.

Prečítajte si to ešte raz. Každé nežiadúce správanie je výkrikom nenaplnenej potreby. Precíťte to. A takmer zakaždým, tá nenaplnená potreba je o spojení, vzťahu, ktorý máme medzi sebou a deťmi.

Keby sme odopieranie pozornosti a citu rozobrali na drobné, uvedomili by sme si, že na to, aby deti zmenili svoje správanie, by museli tak strašne túžiť po láske, aby urobili všetko, čo je v ich silách, aby ju dostali späť. Bolí ma o tom takto čo i len premýšľať.
Sú dni, kedy je u nás doma plaču a kriku viac, ako inokedy. Takmer vždy je na to rovnaká odpoveď: zastaviť sa a pozrieť sa do zrkadla. Pomôže mi krátke sebakoučovanie a zistím, že som sa už hodnú chvíľu nezastavila, nesadla si a nehľadela deťom priamo do očí, keď so mnou hovorili. Odbila som ich „počkaj, mamka len dokončí toto“ alebo som počúvala na pol ucha, zatiaľ čo som plnila práčku, zmývala dlážku alebo odpovedala na e-mail.

V tých najťažších momentoch, kedy mnou lomcuje neskutočný hnev a cítim sa ako tlakový hrniec tesne pred vybuchnutím, vtedy ukázať vnímavosť a empatiu je tá najťažšia vec. Byť schopná nechať všetko tak, podísť k nim, objať ich a povedať: „Je mi ľúto, že ti je práve ťažko.“

Vyskúšajte to. Skutočne to funguje.

Keď vám dieťa skáče po posteli, potrebuje ísť von a vybiť energiu. Keď spraví niečo, čo ste ho požiadali, aby nerobil, je to preto, lebo sa ešte nenaučil  kontrolovať svoju impulzívnosť. Keď svoju večeru rozotrie po stene, chýba mu viac senzorických aktivít. Ak vám predvedú hysterický záchvat, sú buď hladní, unavení alebo prestimulovaní. Ak sa bijú, potrebujú sa naučiť riešiť konflikt a to sa rozhodne nenaučia, keď im vezmete iPad alebo ich pošlete spať bez večere. Ak nechcú ísť domov v určený čas, možno sa potrebujú pripraviť na to, že je čas odchodu a môže to vyriešiť obojstranne akceptovateľná dohoda.

„Zlé“ správanie je prejavom skrytého problému.

Je to spôsobené tým, že deti doslovne a z hľadiska ich vývinu, nemajú kontrolu nad svojimi emóciami a nevedia (zatiaľ) spracovať silné cítenie. A budem úprimná. Mám skoro štyridsať a dodnes sa učím, ako zvládať niektoré silné vnemy. Pevne dúfam, že moje deti, keď budú v mojom veku, už budú mať všetky podobné stavy pod kontrolou.

Detský mozog je vo vývine. Mali by sme si uvedomiť, že primerané správanie, ktoré u nich chceme vidieť, je otázkou času a nášho prístupu. A taktiež príkladu, ktorý im predkladáme a dennodenne ukazujeme. Spoločne prežívané chvíle sú šancami pre dospelých, aby formovali správne svoje zručnosti, ako zvládať záťažové situácie. Používajme komunikáciu, empatiu, vľúdnosť a neodpojujme sa od našich detí. Ukazujme im, ako sa to robí. Takto sa staráme jeden o druhého. Toto je škola života, toto je skutočný život.

Problém s trestaním je ten, že vypovedá o sebeckej náture ľudí. Ak prestanem robiť niečo iba pod hrozbou, že budem mať problém s rodičom, je to v podstate samoúčelné. Neexistuje tam žiaden vnútorný motív, aby som sa stala dobrým človekom a robila správne veci.

Nevyriešené a nevyplavené emócie sa v ľuďoch menia na toxické informácie, na ktoré síce veda ešte nemá presné odpovede, kam smerujú a čo v organizme spôsobujú, no jedno je isté: z neprežitej a nevysporiadanej negatívnej emócie nič dobré nevzíde.

Ak dieťa preruší svoj hysterický výstup, pretože mu pohrozíme odobratím tabletu, neučí ho to zdravému spôsobu vyjadrovania sa. Nevzbudí to v ňom motiváciu, aby premýšľal, ako jeho správanie ovplyvňuje ľudí naokolo. Ak zahalíme detský mozog strachom z trestu a pocitmi viny, oberáme ich o možnosť pochopiť, ako ich činy ovplyvňujú ostatných.

„Trest v deťoch vyvolá zlosť, hanbu a nekontrolované správanie.“

Určite v nich nevyvolá premýšľanie nad tým, čo spravili a ako to ovplyvní ich okolie. Trestanie zraňuje. A čo robia zranení ľudia? Zraňujú ďalších ľudí. A takých, si myslím, chodí po tomto svete príliš veľa. Na tejto strane barikády je až príliš tesno.

Ako to máte u vás doma? Máte vlastnú alternatívu pre trest? Alebo občas skĺznete aj k tejto metóde? Podeľte sa v diskusii na Facebooku.

Od |2018-06-27T20:06:02+00:0010.4.2017|detské zručnosti, výchova|Komentáre vypnuté na Prečo trest u detí nefunguje a čím ho nahradiť

Informácie o autorovi:

Žijem život, s ktorým som spokojná. Som mama, manželka, kouč, lektor a nadšená propagátorka dvojjazyčnej výchovy. Moje životné krédo „Nič nie je nemožné, keď sa pre to rozhodnem“ mi umožňuje plniť si sny a s radosťou sprevádzať na ceste k úspechom aj mojich klientov. Som autorkou e-booku Tajomstvo dvojjazyčnosti, e-booku a nahrávky Vaša skratka k úspechu. Inšpirujem ľudí žiť život, po akom túžia. Som presvedčená, že kľúč k svojim úspechom majú ľudia v sebe. Ako kouč a lektor im pomáham ním otočiť a naštartovať tie správne zmeny. Ako vám viem pomôcť? >> Napísať mi môžete na mm@martinamagic.sk alebo sa ku mne pripojte na Facebooku.